Rozhovor bol veľmi dlhý. Trval snáď dve hodiny. Bola to zmes informácií, zážitkov, dojmov, otázok, odpovedí, ale hlavne klikaní na fotografie. Tých bolo vyše 600.
Bývalá kolegyňa a učiteľka našej školy Mgr. Gabika Plšková mala to šťastie, že sa mohla v máji tohto roku stretnúť pri návšteve svojej dcéry v Kambodži s Chhamom Vichekom. Tohto chlapca si naša škola adoptovala pred dvoma rokmi. Finančnou zbierkou mu každý rok pomáhame pri jeho vzdelávaní. Naši žiaci vopred vedeli o tejto návšteve, a preto Chhamovi napísali dlhý list. List písali žiaci 5. B najprv po slovensky, a potom ho s pani učiteľkou anglického jazyka preložili do angličtiny. Písali, ako chodia do školy, ako sa učia, aké majú vyučovacie predmety, krúžky, záľuby. Napísali mu aj to, ako slovenské deti trávia svoj voľný čas, že sú veselé, zdravé a šťastné. Pán riaditeľ pripravil balíček s darčekmi.
Po prílete do Kambodže pani učiteľka videla obrovský rozdiel medzi našimi krajinami. Videla síce pekné vybudované mestá, ale aj špinu a chudobu iných miest. Videla, ako v tej špine vyrastajú osamelé deti, o ktoré sa rodičia nemôžu postarať. V krajine je veľa ľudí, ktorí trpia chorobou AIDS. Aj Chham mal takých rodičov. Teraz žije i so svojimi dvoma sestrami v charitatívnom zariadení, kde sa o jeho výchovu a vzdelanie starajú cudzí ľudia – dobrovoľníci (i zo Slovenska).
Stretnutie s chlapcom bolo pre pani učiteľku nesmierne emotívne. Zo začiatku bol veľmi nesmelý. Pôsobil krehko a zraniteľne. Na svoj vek nie je vyvinutý a vyrastený ako naše deti. Je menší, útlejší. Prišli s ním aj jeho dve staršie sestry. Nesmelo si najprv rozbalil balíček od pána riaditeľa. Zapáčilo sa mu tričko, ktoré si hneď aj obliekol. Potom mu tlmočník začal čítať list. Problém nastal v tom, že Chham hovorí po khmérsky a list bol napísaný v angličtine. Čítanie listu s prekladom trvalo približne 20 až 30 minút. Chham pozorne počúval, vnímal slová a vety. Vraj bolo zaujímavé, že sa nevrtel, nebol netrpezlivý ani nesústredený. Potom sa pridali ostatní chlapci a poukazovali návšteve izby a celé zariadenie. Najväčšie potešenie deti mali, že sa mohli dotýkať rúk, nôh, brucha hostí “ s bielou kožou“.
Myslím, že toto stretnutie bolo pre obidve strany veľmi vzácne. Odniesli si so sebou spomienku ak nie na celý život, tak určite na veľmi dlhú dobu...
Fotografie zo stretnutia pani učiteľky Gabiky a Chhama.
